Už takmer tri roky ste ma mohli stretnúť v Banskej
Bystrici. Dva a pol roka (okrem prázdnin) som tam fungovala, študovala,
bývala a celý môj sociálny život bol spojený s týmto mestom. To znie
celkom egocentricky, prečo vlastne píšem o sebe? Nie o knihách ako
zvyčajne? Píšem preto, lebo posledný semester bakalárskeho štúdia som do školy
dochádzala, keďže bývať sa mi tam neoplatilo. Takže som sa pekne vrátila domov,
čo znamenalo zabudnúť na všetky akcie a kamarátov v BB (teda aspoň
čiastočne, skôr sa to týka večerných akcií) a zamerať sa na podujatia
v Turci.
V Martine a okolí som však akosi prestala mať
kamarátov. Tam, kde bývam sú to dve kamarátky. Našťastie sa pravidelne stretávam
s kolegami a vďaka času, ktorý som začala tráviť doma som ich mohla
spoznať lepšie. Chodíme na kvízy, motáme sa po prírode, zároveň sú tu rôzne
podujatia v múzeách. Zrazu som si však uvedomila jedno, že síce bývam pri
Martine 22 rokov, až tak dobre nepoznám. Rovnako ako celý Turiec – napríklad
som vedela, že v Turci sú pozostatky slovanských hradísk, ale kto by
povedal, že je ich TOĽKO. Turiec má bohatú históriu, kultúru aj prírodu. Preto
ho chcem spoznať, čo najviac. Prejsť sa po kopcoch, nazrieť do všetkých múzeí
a jednoducho nájsť tu domov. Chcem tak využiť obdobie, kedy budem doma.
V nedávnej dobe sa v Martine, ale aj iných slovenských mestách, konala Noc literatúry. Síce skôr poznám univerzitnú verziu, ktorá sa každoročne koná na našej škole a vždy sa jej zúčastňujem, netušila som, že sa zvykne konať aj v Martine. A ak som to aj vedela, tak som to už z hlavy vypustila. Tento rok som sa rozhodla na akciu ísť a keďže jednotlivé čítania prebiehali na miestach, kde som nebola celé roky alebo vôbec, veľmi som sa tešila. Nie len kvôli týmto miestam, ale aj preto, že sa naplnili niečím, čo mám naozaj rada, teda literatúrou. Už na základe tohto som začala „gúgliť“ Našla som staré fotografie mesta a budov, o ktorých som nevedela, že existovali. Napríklad synagóga, ktorú zbúrali v druhej polovici minulého storočia. Okrem toho pri nej stál cintorín, z ktorého telá neboli presunuté a odstránené boli len náhrobky.
Takýchto objektov je v Martine niekoľko. Máme botanickú
záhradu (kde som v poslednej dobe bola hneď niekoľkokrát, mohli ste si to
všimnúť aj na Instagrame + mi je sympatický projekt jej obnovy), múzeá,
Martinus, knižnice a mnohé iné. Sú to miesta, ktoré robia náš región
regiónom a mám ich rada. Preto som rada, že trávim čas doma a znovu
spoznávam turčiansku záhradku.
Pekný článok, tak si užívaj (znovu)spoznávanie regiónu.:) Je fajn, keď je človek rád doma, tiež to tak mám. :) Ja som sa minulé leto pustila do takej menšej turistiky po okolí a plánujem v tom pokračovať, je až hanba, koľko krásnych miest tu ani nepoznám.:)
OdpovedaťOdstrániť